O herectve s M. Šalachom

A tentoraz máme pre Vás pripravený naozaj zaujímavý rozhovor s mladým slovenským hercom Martinom Šalachom spolu s pár zábermi z jeho osobného albumu.

Martin Šalacha

Narodený: 9. 11. 1984 v Michalovciach.

Stav: slobodný (no samozrejme okrem Emeše).

Školy: Základná škola v Zalužiciach, Konzervatórium v Košiciach, Gymnázium Ľ. Štúra v Michalovciach a VŠMU v Bratislave.

Súrodenci: o dva roky mladší brat Milan (mimochodom reálne zasnúbený ).

Povaha: sangvinik so sklonom k melancholizmu, trošku líznutý cholerizmom.

Hudba: Queen, Deep Purple, Michael Jackson, AC/DC, OJW (Orchester Jeana Valjeana), Scorpions, zemplínske a rusnácke ľudovky, klasická hudba.

Film: Život je krásny, Walk the line, Schindlerov zoznam, Jurský park, Madagaskar, Obchod na korze, Pacho hybský zbojník, Slovácko sa nesúdi, Simpsonovci.

Kniha: divadelné hry W. Shakespeara a ruských klasikov, J. Kroner: Herec nielen na udici, L. Olivier: Hercova spoveď, K.S. Stanislavskij: O hercovej práci.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?

Keď som bol malý, tak som chcel byť navždy malým. Mať veselý a bezstarostný život. To sa mi čiastočne splnilo v tom, čo robím teraz, v herectve. Ale inak som chcel byť policajným agentom, ktorý by vyšetroval záhady, no a neskôr som sa chcel stať archeológom.

Čo Vás viedlo k tomu stať sa hercom?

Práve to, že som chcel zostať navždy malým. V herectve sa človek hrá. Ale čo ma k herectvu ťahá najviac je to, že to nie je iba hra, ale prežívanie života niekoho iného s vlastným nadhľadom a pohľadom. Po základnej škole som rok študoval herectvo na Konzervatóriu v Košiciach. Po roku som z vlastného „pubertálneho“ rozhodnutia odišiel na gymnázium, ale herectvo mi veľmi chýbalo. Chýbal mi kontakt s ľuďmi a presvedčenie, že robím niečo pre ľudí. Chcel som ľudí zabávať. Už počas základnej školy sme si s bratom a kamarátom urobili v pivnici strašidelný dom a vyberali od detí cukríky alebo lízanky ako vstupné. No hneď pri prvých návštevníkoch sme to so strašením natoľko prehnali, že všetky deti „zdrhli“ s plačom. Tu som si možno uvedomil, že herectvo je spojené nielen s úsmevom, ale aj so slzami. Neskôr sme na škole urobili niekoľko scénok s Petrom Balážom a mňa to k herectvu ťahalo ešte viac.

Môžete nám povedať aké je to byť hercom?

Mám stále pocit, že hercom ešte nie som, ale chcel by som sa ním stať. Nie je to ľahké povolanie. Veľa ľudí si to zvláštne zamieňa s ničnerobením, ale mýlia sa. Herectvo si vyžaduje veľkú obetu, kde súkromný život ide veľmi často bokom. Ráno skúšaš na javisku (niekedy aj osem hodín denne), potom utekáš natáčať a večer hráš predstavenie alebo skúšaš v inom divadle. No a do tohto kolobehu by som mal ešte vsunúť aj školu a učenie sa textov. Ale aj napriek tomu ma to stále viac baví. A je to úžasné, keď človek robí celý život to, čo ho baví. Spoznáš množstvo zaujímavých ľudí a nájdeš si mnoho kamarátov a známych.

Aká je Vaša obľúbená divadelná hra alebo film a prečo?

Jednoznačne sú to divadelné hry Williama Shakespeara, hlavne jeho Richard III. a Othello. V týchto dvoch divadelných hrách sú dve postavy najväčších zloduchov: Richard III. a Jago. Fascinuje ma na nich s akou precíznosťou konajú a ako myslia. Obľubujem aj diela ruských klasikov, ako napríklad Čechova a Ostrovského. Naposledy ma ako autor divadelných hier zaujal Woody Allen, ktorého sme nedávno inscenovali na Malej scéne VŠMU.

Aké sú Vaše ďalšie ciele v kariére?

Chcel by som si raz zahrať Richarda III. a natočiť veľkovýpravný historický film s dobrou charakterovou úlohou. Ale najväčším cieľom je hrať, hrať a hrať až do smrti tak, aby som sa aspoň troška zdokonalil.

Máte aj nejaké vzory, ktorými sa nechávate pri hraní inšpirovať?

Inšpirujem sa mnohými, ale nie v tom ako hrajú. Skôr je to v tom, ako pristupujú ku skúšaniu svojich postáv. Sú to osobnosti ako napríklad: Jozef Kroner, Marián Geišberg, Róbert Roth, Juraj Ďuriš, Gabriela Marcinková, Daniel Fischer, Al Pacino, Laurence Olivier, Louis de Funés, Roberto Benigni.

S ktorým so známych hercov by ste si rád zahrali?

Určite s Al Pacinom a Jurajom Ďurišom.

Môžete nám prezradiť nejakú vtipnú historku z nakrúcania?

Zaujímavá príhoda vznikla, keď som točil film Tango s komármi s Miloslavom Lutherom. V tom filme som hral, aj so spolužiakom Petrom Brajerčíkom, zlodeja áut. Boli sme dvojica, ktorá v Bratislave kradne autá a pri jednom zo „záťahov“ ich stopne hlavný protagonista, mladý ukrajinský emigrant. Chalan, ktorý ho stvárňoval nebol profesionálny herec, ale dvojmetrový basketbalista. Úloha bola jasná: keď k vám príde, začnete ho biť cez celú cestu. Točili sme na frekventovanej bratislavskej ceste. Premávka sa zastavila a my sme chudáka basketbalistu začali biť. Jednak som pri ňom vyzeral ako trpaslík a on nebol herec, takže nevedel ako sa má herecky brániť hereckým úderom. Ten obraz sme išli asi už desiaty krát, keď mi povedal: „Ja sa neviem biť akože, bite ma naozaj.“ Tak sme ho začali mlátiť hlava-nehlava a basketbalista skončil s dorezanými nohami a modrinami po celej tvári. Ale dôležité bolo, že sme „akčný“ obraz dotočili a je vo filme. Ďalší zážitok je z Kutyila, kde som si vymyslel hneď v prvý deň, že budem stále niečo jesť. A tak mi priniesli pagáče. Padla klapka a ja som sa suchým pagáčom pri zbiehaní zo schodov zadrhol. Pribehol som k Andymu a Miške, no zo mňa nevyšlo ani slovo, iba divné pazvuky. Andy ako výborný improvizátor sa situácie ihneď chytil a akoby nič pokračoval a vymýšľal si. No zo mňa stále ani slovo, iba pazvuky, kašeľ a modrá tvár. Vtedy im napadlo, že sa asi dusím tým chutným a suchým pagáčom a tak zalarmovali celý štáb, aby ma zachránili. Našťastie alebo nanešťastie prežil som a točilo sa ďalej.

Rád sa vraciate do svojho rodiska, do Zalužíc?

Určite, že áno. Mám tu rodinu, ktorú mám veľmi rád a domov. Aj keď moje „návraty“ nie sú časté, rád si doma oddýchnem a nazbieram síl do ďalšej práce.

Spomínate aj na svoju prvú lásku?

Rád a často. Ako keby to bolo dnes. Pekná vtipná blondína a nebola zo Zalužíc .

A teraz úprimne. Koľkým dievčatám ste zlomili srdce?

:-) Dvom??? Trom??? Štyrom??? Piatim??? Keď ja sa ich na to ani nepýtam. Mám rád každú s ktorou práve som.

Spomínate si na svoje školské roky? Kto bol Váš obľúbený učiteľ/učiteľka?

Na Základnú školu v Zalužiciach určite nezabudnem. Vtedy boli ešte tie staré budovy rozdelené na 1.-4. ročník a 5.-9. ročník. Domov som chodil v papučiach alebo v telocvičnom úbore. Niekedy sa stalo, že aj bez školskej tašky. Na branné cvičenia sme chodievali na Šíravu. S odstupom času mám pocit, že nemal som zvlášť obľúbeného učiteľa, iba neobľúbený predmet, ale na pani učiteľku Sopkovú alebo pána učiteľa Danočka, pani učiteľku Denčákovú, Danku Marcinčákovú, pani kuchárky a pani upratovačky (zvlášť na pani Gazdočkovú) si rád zaspomínam.

Môžete nám prezradiť i nejakú vtipnú historku zo školských lavíc, resp. či ste už vtedy robili v škole nejaké herecké kúsky ?

Samozrejme. Na jednej hodine nemeckého jazyka som sa nenaučil básničku a tak som uhral takú bolesť brucha a hlavy, že som tomu nakoniec uveril aj ja. Pani učiteľka ma poslala domov a ja som síce neodpovedal, ale ležal som týždeň v posteli s naozajstnou chorobou. V starej budove základnej školy bolo zvykom, že na hodinu i na prestávku zvonila týždenná služba. No a to ste mali vidieť ten chaos, keď zvonil Šalacha. Za toto zmätočné vyzváňanie som si zaslúžil aj pokarhanie riaditeľom školy. A to nebudem spomínať výlet do Viedne, do Slovenského raja, na Krásnu Hôrku alebo do vojnového múzea vo Svidníku . To boli pohromy aj pre tie desiatky rokov staré vojenské zbrane. Jeden z učiteľov mi vtedy povedal: „ Tie zbrane prežili druhú svetovú vojnu, ale Šalachu asi neprežijú“.

Ktorý predmet ste mali rád a ktorý naopak nie?

Mal som rád dejepis, technické práce hudobnú výchovu a náboženstvo a nemal som rád pestovateľské práce .

Čo plánujete cez prázdniny, resp. kam na dovolenku?

Hlavne chcem byť doma, ale chystám sa na Kysuce s celým hereckým a režisérskym ročníkom z VŠMU, potom na chatu na Šírave a užiť si Šíravafest. Potom Vysoké Tatry a Slovenský raj. Príroda a zábava .

Čo by ste odkázali našim žiakom – čo by mali robiť, aby dosiahli úspech?

Mali by nájsť v sebe niečo, čo sa doteraz skrývalo. Možno aj nejaký umelecký alebo športový talent. A potom by si mali ísť za svojim snom. Nič nie je zadarmo a nič navždy. Sláva je len poľná tráva. Ako rýchlo príde, tak skoro pominie.

Ďakujem za super otázky a pozdravujem Základnú školu v Zalužiciach!

Martin Šalacha

(otázky pripravila Patrícia Ďuranová)